SimsKika

Kalendář

Novinky

Komiks

VI. Večera

,,Čo sa to s tebou porobilo dievča zlaté? Myslela som, že si rozumnejšia ako Kerie, ktorá už všeličo povystrájala, ale toto,“ lamentovala Ruth a vyčítavo pozerala na Leu. ,,Teraz kam pôjdeš? Budeš zametať chodníky? Roboty je málo, a ty spravíš takúto nerozvážnosť. Toľko ľudí je nezamestnaných, chytí sa každej príležitosti a ty jednoducho dáš výpoveď!“

,,Dobre vieš prečo som to spravila,“ odvrkla jej Lea. Nadýchla sa, že ešte niečo dodá, no starenka ju predbehla:
,,Ach, tá tvoja tvrdohlavosť. Keby si chcela a trošku sa snažila, mohla si so šéfom vychádzať. Ale načo? Ty si jednoducho zmyslíš, že dáš výpoveď. A čo on teraz, chudák. Kde si bude hľadať novú sekretárku?“ neprestávala obviňovať dcéru.

,,Keď ti na tom tak záleží, môžeš sa u neho zamestnať. Určite ťa s radosťou privíta,“ podpichla matku Kerie, ktorá sa zatiaľ prišla do kuchyne a okamžite sa zamiešala do rozhovoru. Vždy si k Ruth dovolila oveľa viac ako staršia Lea.


,,Ach, táto mládež si ničoho neváži,“ krútila hlavou Ruth. ,,Ničoho,“ zopakovala ešte dôraznejšie. Potom sa vybrala sa do záhrady. Cestou si ešte niečo šomrala, ale dievčatá ju už nepočúvali. Kerie si so smiechom sadla ku sestre.
,,Neviem, či som nespravila blbosť,“ premýšľala nahlas Lea a na tvári mala nerozhodný výraz.


,,Bože, už aj teba nakazila tými rečami,“ skonštatovala skôr sama pre seba Kerie a s povzdychom pozrela na sestru. ,,Urobila si dobre. Nech si kričí po niekom inom.“
,,Hm,“ vydala Lea tento zvuk na znak, že súhlasí so sestrou, no opak bol pravdou. Čím ďalej o tom uvažovala, tým silnejšie bola presvedčená, že to asi bola chyba.

,,A kedy príde David?“ zmenila Lea tému, iba aby na to už nemyslela.
,,Myslím, že každú chvíľu by tu mal byť.“ Hneď na to sa Kerie postavila a odišla ku oknu pozrieť, či sa už náhodou neblíži. No cesta bola, ako obvykle, úplne prázdna, iba kde-tu pobehovalo pár zvedavých babičiek. Aj sa čudovala, že Ruth nie je medzi nimi. No malo to logické vysvetlenie. Opäť nastala jar a ona sa konečne mohla venovať svojej záhradke. Nebolo nič, čo by ju od toho odlákalo.

No tak dobre, niečo by sa predsa len našlo. Len čo sa v obývačke rozozvučal telefón, už stála Lei za chrbtom a horlivo počúvala každé jedno slovíčko. Len banovala, že to nestihla zodvihnúť ako prvá.

,,Prosím,“ Priložila si Lea slúchadlo k uchu.
,,Ehm,“ ozval sa zahmlený mužský hlas. ,,Lea, ste to vy?“ neveľmi suverénne sa spýtal.
,,No...“ začudovane stihla prisvedčiť Lea, keď hlas v telefóne opäť pokračoval.
,,Tu je Edward Rickson,“ predstavil sa jej, od rána už bývalý šéf. ,,Viete, ja... chcel som sa s vami porozprávať. Či si náhodou nerozmyslíte svoje rozhodnutie,“ koktal pomaly. ,,Asi som sa ani ja nesprával... najlepšie,“ šlo z neho ako z chlpatej deky. Ospravedlňovanie nikdy nebolo jeho silnou stránkou.


,,No ja, ja neviem,“ priznala Lea. V tej chvíli sa naozaj nevedela rozhodnúť. Zrazu ako keby sa v nej búrili dve osoby. Jedna jej našepkávala, aby ponuku prijala, tá druhá, hrdá, presadzovala zas opak.
,,Tak čo by ste povedali, keby som vás pozval dnes na večeru a dovtedy sa rozhodnete,“ navrhol Edward. Ani nečakal ne jej odpoveď, či s tým vôbec bude súhlasiť. ,,Zastavím sa u vás povedzme o... o šiestej.“ A zložil. Lea iba zarazene stála, v rukách mačkala slúchadlo telefónu a nahovárala si, že to všetko je len sen.


,,Tak čo je?“ dobiedzala okamžite Ruth.
,,Nič,“ odbila ju Lea, pomalým krokom vyšla po schodoch a stratila sa za dverami svojej izby. Sadla si na okraj postele.
,,Čo sa deje?“ nasledovala ju do izby aj Kerie a zvedavosť jej priam sršala z očí.
,,Volal Edward,“ odpovedala je po chvíli mlčania Lea. Vstala z postele a teraz sa nepokojne prechádzala po izbe. ,,Chce aby som sa vrátila.“

,,A?“ súrila ju sestra k odpovedi, pretože Lea na malú chvíľu úplne stíchla.
,,Idem s ním na večeru“ zatvárila sa trochu kyslo. Videla, že ani Kerie sa to veľmi nepozdáva. No veď za to, že s ním pôjde na večeru, sa jej nič nestane. Ešte dlho sa s Kerie rozprávali, keď si zrazu uvedomila, že dohodnutý čas sa pomaly blíži. Lea teda s odovzdaným povzdychom otvorila skriňu a hľadala niečo na seba.


Pár minút pred šiestou už sedela pripravená v kuchyni. Na jej veľké šťastie Ruth práve sledovala telenovelu, takže ju nezahŕňala ďalšími nezmyselnými a otravnými otázkami. Akonáhle odbilo šesť, pred domom sa ozvalo zatrúbenie auta a už pomaly hustnúcu tmu preťali dva prúdy jasných svetiel. Rýchlo vyskočila zo stoličky a ponáhľala sa von.


S tichučkým pozdravom nastúpila do auta. Obaja, Lea aj Edward celú cestu mlčali. No nebolo to také pokojné, ukľudňujúce ticho. Toto bolo ticho úplne inej skupiny, také, čo sa obyčajne popisuje ako trápne. Reštaurácia, kam mali namierené, však nebola veľmi vzdialená, a tak si Lea mohla dosť rýchlo vydýchnuť. Len čo vystúpili z uzavretého priestoru auta, napätie trochu opadlo a atmosféra sa uvoľnila. Okolo nich bolo príjemné prostredie. Usadili ich pri čisto prestretom stole v úzadí reštaurácie.
,,Tak ako ste sa rozhodli? Naozaj chcete odísť z práce?“ spýtal sa hneď takto zostra Edward, kým čakali na objednané jedlo.
Lea chytila do ruky pohár minerálky a pomaly ju prehltla, aby si dopriala čas naviac. Aj keď bola rozhodnutá, čo mu odpovedať, stále si tým nebola istá.

,,Myslím, že... že áno,“ položila pohár a uprene pozerala na svoje ruky.
,,Ale keby ste si to rozmysleli... Zavolajte,“ nepokúšal sa ju presvedčiť Edward, ale na jeho tvári sa značilo sklamanie. Aj keď je pravda, že v poslednej dobe sa tam usadilo takmer nastálo. Sklamanie a smútok. Toto sa dalo na prvý pohľad vyčítať z jeho hlbokých očí. Ešte dlho z Lei nespustil zrak. Keďže nerada bola stredobodom pozornosti, bolo jej to nepríjemné, preto sa snažila znova nadviazať rozhovor.
,,A ako sa má Theo?“ skúsila to.

,,Fajn,“ pokrčil plecami Edward a rozhovor bol znova v koncoch. Tentokrát ich našťastie prerušila mladá čašníčka nesúca v rukách taniere s horúcou večerou. Tá prebehla skoro v úplnom tichu. Kde-tu padlo nejaké slovo, ale nič sa nerozvinulo na dlhšiu debatu.


Až teraz si Lea uvedomila, že svojho šéfa vôbec nepozná. Nevedela, čo má rád, o čom sa s ním rozprávať. Napokon však predsa len našli spoločnú tému v každodenných veciach týkajúcich sa napríklad počasia a podobne. Nebola to veľká zábava, ale aspoň to vyplnilo nepríjemné ticho.

Sedeli ešte ďalšiu pol hodinu, keď sa Lea unavene pozrela no hodinky.
,,Mala by som už ísť,“ povedala a už aj sa zdvihla a zamierila ku dverám. Edward vytiahol peňaženku, privolal čašníka a rýchlym krokom ju nasledoval. Spolu, bok po boku vyšli do chladného, jarného večera. Chvíľu tam iba nemo postávali.
,,Ehm, zavolám si taxík,“ rozhodla sa Lea a okamžite vytiahla telefón.
,,To nie. Zaveziem vás,“ snažil sa ju od toho odradiť Edward, ale už bolo neskoro. O pár sekúnd bol taxík už na ceste.


,,Mal som vás zaviezť domov ja, keď som vás doviezol,“ vyčítavo na ňu pozrel. ,,Poďte,“ zavolal ju znova, ale Lea iba pokrútila hlavou. Niekedy dokázala byť naozaj tvrdohlavá. Aj keď tu nešlo tak o tvrdohlavosť ako o to, že sa chcela čo najskôr dostať z tejto napätej atmosféry. A cesta v aute s Edwardom by to ešte zhoršila. Žltý taxík čo nevidieť zastavil pred nimi. Edward sa zrazu mierne sklonil a jeho pery sa jemne dotkli Leiných.

,,Dobrú noc,“ trochu zahanbene odvrátil tvár do tieňa. Lea sa od prekvapenia nezmohla ani na slovo.
Žádné komentáře