SimsKika

Kalendář

Novinky

Komiks

V. Povinnosti

A máme tu piaty diel komiksu Život nie je rozprávka! Tento komiks nám pripravila Nia. Dúfam že ešte pre nás pripraví veľa takýchto komiksov.
Mokré blato sa ligotalo pri chodníku a lepilo sa na topánky. Posledné kryštáliky kedysi bieleho snehu každou sekundou strácali svoj tvar a menili sa na vodu. Lea, ktorá sa práve vracala z práce domov, opatrne prekračovala kaluže. Pripadalo jej to ako prekážková dráha domov. Keby to bola vedela, určite by si radšej zvolila cestu autobusom. Ešte ako naschvál sa slnko skrylo za sivé mračná a do tváre jej teraz dul chladný vietor.
Tento deň bol pre ňu proste príšerný. V práci sa niekoľko krát stihla takmer pohádať so šéfom. Bola zvyknutá, že neustále má zlú náladu, no dnes to bolo na nevydržanie. Kričal po nej pre každú maličkosť, vyčítal jej chyby, aké len existovali a keď sa mu azda niečo nepodarilo, vinu zvalil pravdaže na ňu. Lea si len s obrovskou námahou zakusla do jazyka a pokojne sa venovala práci. Niet teda divu, že sa potešila, len čo zbadala dom, v ktorom žila od narodenia. Pred vstupom si narýchlo očistila topánky a zabuchla za sebou dvere, čím sa jej konečne podarilo uniknúť do bezpečia, pred všetkými nástrahamy, ktoré na ňu počasie vonku prichystalo. Vošla do obývačky. Na sedačke pohodlne sedela Ruth zahĺbená do knihy a dcérin príchod si ani nevšimla.
,Ahoj,“ unavene ju pozdravila Lea, zvesila si z pleca kabelku, a hodila ju na sedačku. Jej matka, bez toho, aby vôbec zdvihla hlavu, jej pozdrav opätovala. Vyzeralo to, že dnes pre dcéru nemá nijaké novinky. Lea si ďakovne vydýchla a vykročila hore po schodoch.
,,Tam by som nešla,“ žartovne na ňu zakričala Ruth.
,,Prečo?“ zastavila sa Lea na polceste, otočila sa a udivene pozrela na starenku.
,,Kerie je doma, a ak tam hore vyjdeš, tak bude asi dosť protivná.“
,,Čože? Čo robí doma?“ zisťovala Lea podrobnosti a pritom schádzala po schodoch zas dole. Nie, že by sa bála sestry, jej reakcia ju veľmi nezaujímala, ale z matkinho výrazu vyčítala, že to bude rozhovor na dlhšie. ,,Nemala byť v škole?“ sadla si.
,,No ako sa to vezme. Ani nie,“ zaklapla Ruth knihu a uložila ju naspäť do poličky.
,,Vyhodili ju?!“ zvýšila hlas Lea a na jeden nádych zo seba vysypala otázku, pričom doslovne civela na svoju mamu. Tá si však dala s odpoveďou načas a prezerala si knihy v poličke, kde-tu zotrela z niektorej prach alebo ich naprávala, keď sa jej zdalo, že nie sú správne uložené.
,,Ach, tie moje kríže,“ posťažovala sa už asi po deviaty krát tento deň, keď si sadala na svoje miesto, ktoré iba pred chvíľočkou opustila. ,,Ale nie... nevyhodili,“ dodala. ,,Len jej dovolili dokončiť ročník už teraz, veď potom by už aj tak nemohla. Takže teraz sedí hore v izbe zahádzaná knihami, učí sa a vrčí na každého, kto sa okolo jej izby čo len mihne.“ Na chvíľu zmĺkla. ,,A si predstav, že ten David ostal v škole. Pritom by mal urobiť to, čo Kerie.“
,,Mami, čo proti nemu neustále máš?“ trochu nahnevane sa ku starenke otočila Lea. Dnes naozaj nemala náladu na jej ohovárania. Zodvihla sa a už po druhý krát sa vydala na cestu hore schodmi.
,,Ale ja?“ zatvárila sa Ruth ako najväčšie neviniatko. ,,Vôbec nič. Iba sa mi nepáči,“ trochu urazene zakričala ešte za odchádzajúcou dcérou. Tá si len ticho vzdychla a pokrútila hlavou nad matkinými vrtochmi.
Kerie unavene, bez akéhokoľvek nadšenia sedela nad knihou. Aby sa aspoň trochu prebrala, siahla rukou po hrnčeku s vodou. No keď zistila, že je prázdny, nahnevane ho požila naspäť. Nechcelo sa jej však schádzať dole, aby si vzala ďalší. To by znamenalo, že zas bude musieť niekoľko minút počúvať Ruthine narážky na Davida, ktorým už dlhšiu dobu čelila. Zaklapla knihu, položila si na ňu hlavu a na malú chvíľu zatvorila oči.
,,Môžem?“ vynorila sa spoza dverí sestrina hlava.
,,Jasné, poď,“ oprela sa Kerie o stoličku a unavene si vydýchla.
,,Tak ako to ide?“ so záujmom sa jej spýtala sestra a sadla si vedľa nej na mäkký koberec.
,,Katastrofa,“ zúfalo sa zachichotala Keire. Na chvíľu v izbe zavládlo ticho. Bolo počuť len zvuk praskajúcich vetvičiek stromov, ako sa ohýbali a následne lámali vo vetre.
,,A čo v robote?“ znovu nadviazala rozhovor mladšia zo sestier.
,,Hm, všetko po starom. Len čo sa ráno zjavím, už má šéf radosť, že má po kom kričať.“
,,Na tvojom mieste by som mu niečo povedala.“
,,No, keď nebudem potrebovať prácu, zavolám ťa.“ Obe dievčatá sa s chuťou zasmiali. Zakiaľ vonku vládla poriadna smršť, v tejto izbe to bola naozaj priateľská atmosféra. Lea sa vážnym pohľadom zadívala na sestru. Zdalo sa jej, že za posledné mesiace konečne dospela. Ich vzťah bol zrazu oveľa lepším a najmä otvorenejším. Nedá sa povedať, že by sa predtým nemali rady, to nie, ale Kerie Leu neustále podpichovala a nedokázala pochopiť niektoré veci. Zaujímala sa len o seba a nikoho iného.
,,Som tučná,“ zamračene si Kerie prezerala brucho, ktoré sa jej už pomaly narastalo.
Možno sa teda až tak nezmenila, pomyslela si Lea a zasmiala sa nad sestrou. Vyzerala komicky.
,,Lea,“ ozval sa zdola hysterický krik ich matky. Kerie len prevrátila oči a znova sa začala venovať učebniciam. Práve si totiž uvedomila, že aspoň má nejakú výhovorku, ak by Ruth od nej zas celé dni niečo potrebovala. Lea vyskočila na rovné nohy a za sprievodu neutíchajúceho kriku bežala do kuchyne.

***
Zas, ako každé ráno sa ozval ten nepekný zvuk budíka. Lea mrzuto pootvorila oči, z poprekrúcanej prikrývky si vymotala jednu ruku a vypla ňou budík. V izbe bola ešte priveľká tma na to, aby sa jej chcelo vstávať. No aj napriek tomu sa donútila posadiť na posteli. Poriadne si zívla a pokývala hlavou, aby si trochu rozcvičila stuhnuté svaly a kosti. Nohy zvesila z postele a ospalo sa dovliekla do kúpeľne.
Hlava ju bolela a ostré svetlo, ktoré si zasvietila tomu tiež nepomohlo. Zahliadla svoju tvár v malom zrkadle na stene. Bola príšerne bledá a s tými kruhmi pod očami vyzerala dosť úboho. V tej chvíli sa rozhodla, že si dnes spraví voľno. Zdalo sa jej privčas, aby zavolala šéfovi. Znova si teda ľahla do postele a až po krk sa zahrabala pod hrubú perinu. Tak strašne sa jej chcelo spať...
Vyľakane sa vystrela na posteli. Mobil na jej nočnom stolíku zúrivo zvonil, blikal a vibroval zároveň. Na obrazovke svietilo meno jej šéfa. Skôr ako prijala hovor, stihla si ešte všimnúť čas, ktorý sa zobrazoval dole. 7:12. Ak by šla do práce, meškala by len 12 minút. Ale ako vidieť, pri Edwardovi nemá právo ani na to.
,,Prosím,“ ospalo zahučala do telefónu a opustila svoju teplú posteľ.
,,Pokiaľ neviete, už ste mali byť v práci,“ nahnevane kričal šéf do telefónu. ,,Tak kde sakra ste?!“
,,Beriem si voľno,“ s úplným pokojom v hlase mu oznámila Lea.
,,Čože? A to mi hovoríte teraz?! Tak to teda nie! Dnes je tu veľa roboty, voľno budete mať inokedy, ale dnes nie! Nech vás tu okamžite vidím!“
Lea sa zhlboka nadýchla a prehltla ten príval nadávok, ktorý sa jej usadil na jazyku.
,,Tak fajn. Neberiem si voľno,“ spravila menšiu pauzu. Dávam výpoveď!“ zakričala do mobilu a na tvári sa jej zjavil víťazný úsmev.

,,Ale to-to predsa... nemôžete. To...nejde,“ koktal prekvapene Edward. Od nej niečo také naozaj nečakal.
,,Ale môžem,“ šepla si sama pre seba Lea a s radosťou stlačila červené tlačidlo na mobile. Následne si pretrela oči a prvé, čo vo svojej novej voľnosti urobila bolo, že zišla do kuchyne a uvarila si horúci, príjemne rozvoniavajúci čaj.
Poslední komentáře
18.08.2008 23:17:36: je to fakt super komixsmiley${1}smiley${1}smiley${1}smiley${1}