SimsKika

Kalendář

Novinky

Komiks

III. Dlhý sychravý deň

Pripravila pre nás Nia!
Sviatky sa skončili a život sa pomaly ale isto vracal do bežných koľají. Na uliciach sa opäť premávali húfy ponáhľajúcich sa ľudí. Deti neveselými krokmi kráčali do školy, dospelí do práce, či len tak sa túlali po obchodoch a podnikoch. A bežné dni sa znova rozbiehali aj u Ardenovcov. Kerie sa vrátila na internát a pravdaže matke o svojom tehotenstve nepovedala ani slova. Akosi nebol čas. Tak dlho sa na to odhodlávala, až nastal ten deň, kedy opäť musela opustiť domov. Rozhodla sa teda, že s tým ešte nejaký ten týždeň počká. Pre Ruth sa zas začali jej prechádzky od jedného domu k druhému, na ktorých sa dozvedela veľa nového, čo počas sviatkov zameškala. Neprekážal jej vietor ani snehová kaša na chodníkoch. Túto vytrvalú babičku naozaj nedokázalo niečo len tak odradiť. No svojím povinnostiam sa venovala aj Lea. V rannom sychravom počasí kráčala do práce. Za tých niekoľko dní voľna jej už aj začínala chýbať. Nie, že by svoje zamestnanie nejako milovala, ale doma sa už ani nemala čo robiť. Nikde žiadny rozzúrený šéf, ktorý by ju neustále preháňal.
Konečne prišla k vysokej budove, ktorá jej bola dobre známa. Už takmer dva roky bola jej akoby druhým domovom. Veď v nej trávila väčšinu pracovných dní. Zastala pred sklenenými dverami a skrehnutými prstami do nich jemne zatlačila. Stačil len jediný krok, aby sa zrazu ocitla v teplej miestnosti. Zrak jej padol na mladú sekretárku vo vstupnej hale. Letmo sa na Leu usmiala a ďalej sa venovala svojej práci.  Teda aspoň sa tak tvárila. Na jej tvári však bolo vidieť, že sa jej do toho veľmi nechce. Odhrnula si z pred očí dlhý prameň svetlých vlasov a zaujato sa zapozerala do monitora pred sebou. Lea zhlboka vdýchla teplý suchý vzduch okolo nej a schod za schodom vykráčala do svojej kancelárie. Bundu zavesila na vešiak skrytý za dverami a následne sa hodila na mäkkú stoličku pri stole.
Bol na ňom neobyčajný poriadok, ktorý tu už dávno nevidela.
,,Lea,“ ozvalo sa netrpezlivé volanie zo šéfovej kancelárie. Rýchlo vyskočila na rovné nohy a ponáhľala sa za ním. Už dávno zistila, že nerád na niekoho čaká.
,,Dobré ráno,“ vkročila jednou nohou dnu, ale stále zostávala stáť vo dverách. Edward, tak sa totiž volal je nadriadený, si však pozdrav ani nevšimol a zúrivo sa ďalej prehraboval v stohu papierov. Lea si premerala jeho tvár. Aj z tej diaľky videla vpadnuté oči a líca. Nebol škaredý, ale nedávna smrť jeho manželky ho až príliš vzala. Vzápätí sa jej pred očami vybavila aj tvár ich deväťročného synčeka. No vždy sa jej zjavila len s očami plnými sĺz, ako si ju pamätala z pohrebu jeho matky.
,,Sadnite si,“ prikázal jej Edward. Ako sa približovala ku stoličke oproti nemu, v kancelárii sa rozozvučal telefón.
,,Áno?“ chopil sa okamžite slúchadla. 
,,Pravdaže, áno, hneď tam budem,“ prikyvoval rýchlo. Potom ukončil svoj krátky telefonát a konečne uprel na Leu svoj pohľad. Avšak nevydržal sa dívať do jej hlbokých očí. Vstal a okenným sklom pozoroval ruch na ulici.
,,Musím teraz odísť a...,“ prehrabol si rukou čierne vlasy, ,,nemám kde nechať svojho syna. Tak som si myslel, či by ste nemohli...“
,,Postarám sa o neho,“ ponáhľala sa s odpoveďou Lea, iba aby sa odtiaľto čím skôr dostala. Necítila sa v jeho prítomnosti dobre. Akoby sa okolo neho stále vznášala nejaká negatívna energia. Už si ani nepamätala, kedy sa naposledy usmial.
,,Ďakujem,“ ticho šepol a stále pozeral von oknom. 
V krátkosti dal Lei nejaké inštrukcie, potom chytil kufrík, čo stál vedľa stola a náhlivým krokom odišiel. Dvere sa za ním zabuchli a ona zostala sama. Vrátila sa ku svojmu stolu a zo zásuvky vytiahla kôpku papierov, ktoré mala už dávno vyplniť. Dala sa teda do práce.

***

Malá ručička na hodinách už prekročila dvojku. Len čo si to Lea všimla, strhla sa. Nedokončenú prácu hodila zasa naspäť do stola a ponáhľala sa k miestnej škole, kde mala už pred niekoľkými minútami vyzdvihnúť Edwardovho syna. Rýchlym krokom, ba skoro až behom prebehla tri dlhé ulice. Stála teraz pred neveľkou budovou, inak nazývanou škola. Deti sa z nej hrnuli v húfoch. Thea však nevidela v žiadnom z nich. Pozerala napravo, naľavo, dozadu. Nikde nič. Čakala ďalších viac ako desať minút. Okolie už úplne stíchlo, nestál tu už jediný človek. Od strachu jej mierne zovrelo žalúdok. Čo ak sa mu niečo stalo? Strachovala sa Lea a stále sa rozhliadala po okolí.
Edward by jej to neodpustil, ak by po manželke teraz stratil ešte aj syna. A to iba jej vinou. Vbehla dnu do budovy školy. Ale von sa vrátila zasa bez kladného výsledku. Následne prehľadala okolité obchody a prebehla cez park. Všade bolo plno detí, no ani jedno z nich nehľadala. Šla stále ďalej a ďalej. Míňala budovy jednu za druhou. Prechádzala popri väčších i menších skupinkách ľudí, no chlapca nikde nevidela. Bála sa o neho. Vonku vanul silný mrazivý vietor, a mohutné mračná na oblohe spôsobovali predčasné stmievanie. Pozrela cez ulicu na druhú stranu, keď si náhle niečo uvedomila. Počkala, dokedy prefrčí okolo auto, ktoré sa práve rútilo po ceste a hneď prebehla na druhú stranu. Otvorila úzku bránu, čo ohraničovala pozemok, kam mala práve namierené.
Vychodenými úzkymi chodníčkami kráčala pomedzi hroby. Pohľad na ne v Lei vyvolal spomienky na otca. Teraz však nemala čas oddávať sa im, preto ich okamžite zavrhla do zabudnutia. Rozhliadala sa po zasnežených hroboch, keď pri jednom z nich zbadala dieťa. Dúfala, že to bude on. S veľkou nádejou sa rozbehla a zastala neďaleko. Obrovský kameň jej spadol zo srdca, pretože chlapec, čo tam stál, bol naozaj Theo. 
Pomaličky ku nemu nasmerovala svoje kroky a položila mu ruku na plece. Chlapec sa strhol a otočil ku nej hlavu. Len čo videl, že je to ona, upokojil sa a opäť svoj zrak preniesol na vyvýšenú zem, pod ktorou už desiatky dní ležala jeho mama.

Dobre Leu poznal. Často chodieval za otcom do práce, no ten na neho väčšinou nemal čas. Takže minúty a niekedy dokonca aj hodiny, čo tam strávil, prežil s ňou.
,,Theo,“ oslovila ho láskavým hlasom. ,,Ocko musel odísť. Poď, pôjdeš ku nám.“
Na jej slová však vôbec nereagoval. Stále len nehybne stál a pozeral do zeme.
Pristúpila ku nemu a do dlane uchopila jeho drobné skrehnuté pršteky. Zodvihol ku nej hlavu, ale jeho neprítomný pohľad akoby prechádzal cez ňu, nikam do diaľky.
,,Tak poď,“ jemne ho potiahla. Chlapec ju bez odporu nasledoval až do domu.

Konečne sa po dlhom čase ocitli v teple. No aj tak ho Lea ešte zabalila do deky, priniesla mu teplú polievku, a až do večera mu venovala všetok svoj voľný čas. Čítala mu rozprávky z knihy, z ktorej jej ich čítaval jej otec, keď bola malá. Chcela tým zahnať jeho smutné myšlienky. Viečka sa mu pomaly začali zatvárať a onedlho upadol do sladkého spánku. Lea ho nežne zodvihla a uložila do postele. Keď sa len za svetla lampy, čo stála blízko postele, pozerala na jeho spiacu nevinnú tváričku, prebudili sa v nej materinské city a zrazu aj ona zatúžila po deťoch, ktorým by mohla odovzdať svoju lásku.
Žádné komentáře