SimsKika

Kalendář

Novinky

Komiks

II. Ťaživé tajomstvo 2.časť

Pripravil Nia!
Cesta zasneženou krajinou ubehla pomerne kľudne. Karie sa snažila byť pokojná a nemyslieť na to, čo dnes musí urobiť. Ale hlavne to neurobí hneď. Nikde v jej záujmoch sa nenachádzala žiadna autonehoda a následný prevoz do nemocnice. Teda, ak bude ešte potrebný. Počas jazdy preberali najmä tému s názvom Vianoce, keďže sa celý ten čas nevideli. Takto im cesta ubehla raz dva a pred nimi sa zrazu zjavil vysoký, zvonku prepychvovyzerajúci hotel.
,,Páni,“ nadchýnala sa Keire a nemohla sa na ten obraz vynadívať. David sa iba spokojne usmieval a galantne svojej priateľke otvoril dvere na aute. Následne vošli do budovy. Kerie si s potešením prezerala interiér, ktorý bol rovnako očarujúci. David zatiaľ v priebehu niekoľkých minút získal kľúče od izby a kývol na ňu. Výťah bol zrovna obsadený, preto vyšli po schodoch až na tretie poschodie. Medzi všetkými tými dverami našli tie, ktoré hľadali. Dvere s označením 316. Po jedinom otočení kľúčom sa pred nimi zjavil krásny, do biela sfarbený apartmán. Kerie sa okamžite zvalila na posteľ mäkkú ako páperie a zvedavým pohľadom skúmala ďalšie zariadenie. David si sadol ku nej a nežne ju pobozkal na pery.

V tom si však naša dievčinka uvedomila, ako vlastne ku tomu dieťaťu prišla a jemne sa odtiahla. No táto chvíľa sa jej zdala byť výbornou príležitosťou na priznanie tej ťaživej pravdy. Zhlboka sa nadýchla a spustila.
,,Dave, ja...“ pomaly dostávala zo seba jednotlivé slová, ktoré ako celok mohli spôsobiť čokoľvek. Akoby však nejaká vyššia sila nechcela, aby to povedala. Ozvalo sa tiché krátke klopkanie na dvere. David rýchlo vyskočil na rovné nohy a poponáhľal sa otvoriť. 
Kerie si vo dverách všimla nejakú zamestnankyňu hotela, ktorá mu niečo šepla a ponáhľala sa ďalej. To, že tá žena pracuje v hoteli, usúdila podľa bezchybne upravenej uniformy, čo mala na sebe. Pomaly sa za ňou zatvorili dvere. David ešte na svojich hodinkách skontroloval presný čas a podišiel ku posteli. Podal Kerie ruku, aby vstala. Venovala mu spýtavý pohľad, ale neprotestovala.
,,Poď,“ usmial sa na ňu jej priateľ. Nasledovala ho. Schádzali po všetkých tých schodoch zas dole, až vošli do vysvietenej jedálne. Avšak pomenovať to jedálňou bola veľká urážka.
Posadili sa ku jednému zo stolov. Netrvalo dlho a zjavil sa milý čašník, ktorý si zaznačil ich objednávky a zas sa stratil sa bielymi dverami. Dvojica sa ocitla v príjemnej atmosfére, ktorá proste každého prinútila zabudnúť na svoje problémy. Kerie to pripadalo ako sen. Až sa zľakla, že o chvíľu sa prebudí a táto nádhera zaraz skončí. S Davidom si zamilovane hľadeli do očí, prsty na ich rukách sa spolu preplietali.
A zároveň si vychutnávali jedlo, ktoré im onedlho priniesli. Takto z toho vznikla ďalšia skvelá príležitosť, aby sa Kerie zbavila svojho tajomstva. Prehltla sústo jedla, ktoré mala práve v ústach.
,,David, ja... som tehotná,“ dostala zo seba a pocítila, ako z nej opadla časť napätia. On na ňu pozrel dlhým vážnym pohľadom. Mlčal. Mlčal a takmer sa nehýbal.
,,S kým?“ spýtal sa akonáhle sa spamätal z prvotného šoku. Kerie sa pri tej otázke zastavila uprostred pohybu. Vidlička jej vypadla z prstov, ktoré jej náhle akoby zdreveneli a s hlasným cinkotom dopadla na tanier.
,,S tebou predsa,“odpovedala mu trochu sklamaným a zároveň vyčítavým hlasom. Myslela, že to bude iné. Tak strašne si želala jeho aspoň trošku kladnú reakciu. Tá však neprichádzala. David ešte chvíľu prekvapene pozeral, zrazu vytiahol peňaženku, na stôl hodil niekoľko bankoviek a odsunul stoličku. Kerie už videla len jeho vzďaľujúcu sa postavu. 
Do očí sa jej nahrnuli slzy. Prečo nič nepovedal? Kládla si otázku, na ktorú nepoznala odpoveď. Slzy jej stekali po tvári a pár ich kvaplo do taniera. Bolo jej to jedno. Jedlo pre ňu stratilo všetkú chuť. S tlmeným plačom vybehla po schodoch a vrútila sa do izby, v ktorej bola ešte pred chvíľou taká šťastná. Okrem nej tam nebol nikto. Pozrela na vešiak. Po Davidovej bunde tam nebolo ani stopy. Odišiel. Odišiel a ju tam nechal. Rukou si z tváre zotrela slzy. Nechcela plakať. Ona predsa nikdy neplače. Vystrela sa na koženú sedačku pri stene a na dlaň si položila hlavu. Prúdy slaných sĺz sa však nie a nie zastaviť.
Zatvorila oči. Želala si, aby to nebola pravda. Nedokázala si predstaviť... Upadla do spánku. Realita bola pre ňu zrazu niečim veľmi vzdialeným.

Ručička na hodinách sa posúvala. Do polnoci ostávalo už len niekoľko minút, keď sa otvorili dvere. Kerie sa strhla zo sna. Pozrela tým smerom. Stál tam. Nebola si istá, či je to vôbec skutočnosť. Musela si hlboko do pokožky zaryť necht, aby zistila, že je to naozaj tak. Odvrátila od neho pohľad, ale kútikom oka ho stále pozorovala. Bundu si zavesil do skrine.
,,Prepáč,“ otočil sa zrazu ku Kerie.
V jeho hlase bolo naozaj cítiť obrovskú ľútosť.
,,Nechcel som ti ublížiť. Len som si to potreboval trochu urovnať v hlave.“
,,Bol si si premyslieť, ako mi povieš, že ma už nechceš nikdy viac vidieť?“ sarkasticky skôr skonštatovala, ako sa spýtala Kerie. Stále však hľadela do hustej tmy za oknom.

V izbe bolo ticho. Jediný zvuk vydávali len hodiny pri stene. Tik-tak, tik-tak. David si sadol vedľa nej a pevne, ale s nehou ju chytil okolo chudých pliec.
,,Spolu to zvládneme, uvidíš,“ šepol jej nežne. Kerie otočila hlavu. Videla, že na ňu hľadí úprimným pohľadom a pery sa mu skrivili do povzbudivého úsmevu. Kerine oči sa rožiarili náhlym prívalom šťastia. Položila si hlavu na jeho rameno.
Chvíľu spočívali takto v objatí. Zrazu sa zvonku začali ozývať jasajúce výkriky a na oblohe sa zjavilo mnoho farebných zábleskov ohňostrojov. Oslava nového roka bola už tu.
Žádné komentáře