SimsKika

Kalendář

Novinky

Komiks

II. Ťaživé tajomstvo 1.časť

Druhý diel komiksu Život nie je rozprávka. Ktorý pre nás pripravila Nia!
Ďalšie tri dni preležala Kerie v posteli a predstierala menšiu chorobu. Necítila sa zrovna najlepšie. No jediný dôvod, prečo to robila bol, aby matka nezistila možnú a celkom pravdepodobnú príčinu jej nevoľnosti. Celé dni sa zamestnávala čítaním časopisov, kníh a dokonca aj návodov na použitie liekov, ktoré sa kopili na jej malom stolíku, len aby nemusela myslieť na následky svojich neuvážených činov. Navonok sa tvárila úplne kľudne, no pravda bola celkom iná.
Vianočné sviatky pre ňu boli doslova utrpením, keďže výsledky návštevy lekára sa mala dozvedieť až počas posledných pracovných dní v roku. A ten deň bol zrazu tu. Kerie sa už niekoľko minút pohrávala s telefónom, ale vždy keď zavolala do ordinácie, okamžite hovor zrušila. Bála sa. Tá neistota bola príšerná, ale stále jej ešte dovoľovala živiť v sebe nádej, že to naozaj bola len náhla nevoľnosť, spôsobená nejakou úplne nevinnou príčinou. Od nervozity si za tie dni ohrýzla všetky nechty, ktoré vždy nosila perfektne upravené.

,,Tak čo?“ navštívila ju v jej izbe Lea, aby zistila, či sa ten telefonát, ktorý mal zahnať všetku tú neistotu už konal. Ale stačil jej jediný pohľad na sestru, aby zistila, že opak je pravdou. Zúfalo sedela na posteli a v rukách mačkala svoj mobil.
,,Veď volaj,“ povzbudila ju Lea, otočila sa a znovu mala namierené dole zabávať Ruth, aby náhodou nečakane nevletela do izby.
,,Zostaň tu,“ poprosila ju sestra a trasúcimi sa rukami začala hľadať číslo do ordinácie svojho lekára. Priložila si telefón k uchu, a len premáhaním čakala a nezrušila hovor. Nervózne sa zatiaľ prechádzala po izbe.
Na druhej strane slúchadla sa konečne ozval tenký sestričkyn hlas.
,,Dobrý deň...ja chcela som...volám kvôli tým výsledkom,“ koktavo do telefónu oznamovala svoju žiadosť. ,,Meno Ardenová,“ doplnila rýchlo.
Lea to celé prežívala spolu s ňou a ostražito pozorovala jej tvár, akoby z nej chcela niečo vyčítať.
,,Áno...áno...dobre,“ počula iba sestrine krátke, jednoslovné odpovede.
,,Ďakujem, dovidenia,“ukončila Kerie hovor a sama klesla na drevenú lavicu. Hlavu si oprela o stenu a unavene zatvorila oči.

Akoby na sebe cítila nástojčivý Lein pohľad, zrazu len bez slova kývla. Ďalšiu otázky a odpovede už nebolo treba. Bolo isté, že Kerie je odteraz nositeľkou nového života. Jej posledná iskierka nádeje zanikla.
,,Ja ani neviem, či to dieťa vôbec chcem,“ priznala sa sestre. Bola si však vedomá, že je to len jej vina. Mala si dávať lepší pozor. Teraz je už neskoro. A rovnako dobre vedela, že dlhšie to už tajiť nemôže. Aspoň nie pred Davidom, svojím priateľom. Stále mohla byť však spokojná. Mnoho dievčat v jej veku s rovnakým problémom ani nevie, kto je vlastne otcom. Týmto si však Kerie bola stopercentne istá.
,,Čo chceš robiť?“ prisadla si ku nej sestra a jemne ju pohladila po vlasoch.
,,Zavolať Davidovi,“ rázne jej po chvíli premýšľania odpovedala Kerie a okamžite sa zmocnila svojho mobilu.
,,Tak ja ťa teda nechám," odišla Lea z izby, aby sestre dožičila trochu súkromia.

***
,,Prosím,“ ozval sa Kerie v telefóne dobre známy mužský hlas.
,,Ahoj zlato,“ začala rozhovor dosť nervózne.
,,Kerie, stalo sa niečo?“ prerušil ju David, ktorý vycítil to napätie v hlase aj keď sa ho snažila potlačiť.
,,Nie, nič,“ zaklamala. Nechcela ho vyplašiť a už vôbec nie, oznámiť mu tú novinu cez telefón.
,,Tak fajn. Počuj ja teraz nemám čas. Ale mám pre teba prekvapenie,“ oznámil jej uponáhľane.
To aj ja, pomyslela si Kerie, ale jazyk držala pevne za zubami.
,,V sobotu sa pre teba stavím a potom ťa niekam vezmem.“
,,Ale to je Silvester,“ skonštatovala Keire. Veľmi rada by už tento hovor ukončila a konečne si aspoň na chvíľu vydýchla.
,,Ja viem,“ veselo sa zasmial David, rýchlo sa s ňou rozlúčil a zrušil telefonát.
Kerie mala zrazu úplne zmiešané pocity. Bolo vcelku ukľudňujúce, keď si pomyslela , že zatiaľ si svoje tajomstvo nechávala iba pre seba. Teda ak neráta sestru. Ale na druhej strane, ešte ju to len čaká. Pred ňou boli ďalšie tri dni napätia a nervozity. Nie, už viac na to myslieť nemohla. Pyžamo zamenila za iné oblečenie a zišla do kuchyne, kde už na stole ležal príjemne rozvoniavajúci obed. Čo s najprirodzenejším výrazom na tvári sa posadila. Celý čas však uprene hľadela do taniera.
Bol sobotný podvečer. Posledný deň roka. Obe sestry sedeli v obývačke. Každá sa zaoberala vlastnými myšlienkami a v Kerinom prípade aj obavami. Zrazu sa pri dverách ozval zvonček, ktorý už od rána netrpezlivo očakávala. Vedela kto to je. David. Uistil ju v tom dokonca aj zvuk motora jeho auta, ktorý hneď spoznala.
Len čo doznelo krátke zvonenie oznamujúce návštevu, Ruth sa nezvyčajne vysokou rýchlosťou vyrútila ku dverám. Predsa nedovolí, aby ju niekto predbehol. Otvorila ich a zrazu stála oproti mladému mužovi. Zarazene na neho pozrela. Nie že by ju prekvapilo, že tam stál nejaký mladík. To nie. Čudovala sa, ako je možné, že ho ešte nikdy v živote nevidela.
,,Ehm, dobrý. Prišiel som za Kerie,“ oznámil jej trochu rozpačito. Znervózňoval ho ten jej pohľad, ktorým si ho premeriavala od hlavy až po päty.
,,A vy ste kto?“ neodpustila si dosť nezdvorilú otázku a stále z Davida nespúšťala prísny pohľad.
,,Ja som...“ začal pomaly.
,,To je môj priateľ,“ zachraňovala situáciu Kerie, ktorá si zatiaľ na seba navliekla kabát, aby mohli odtiaľto čo najskôr vypadnúť. Rýchlymi krokmi podišla k priateľovi, akoby ho pred Ruth chcela chrániť. Videla, ako ju táto informácia mierne zaskočila.
Určite jej zmarila plány, ktoré si po nociach vymýšľala. Možno ju chcela vydať za nejakého dávno zabudnutého princa z Arábie.
,,Ideme?“ navrhol David, len aby už bol od Kerinej matky čo najďalej.
,,Kam?“ zvedavo ich ešte skôr, ako stihli spraviť čo i len krok, zastavila Ruth.
,,Veď som ti hovorila, že na Silvestra nebudem doma,“ odbila ju jej mladšia dcéra, rýchlo zabuchla dvere a spoločne s priateľom a zároveň nič netušiacim otcom jej dieťaťa nasadli do auta.


TO BE CONTINUED Smile
Žádné komentáře