SimsKika

Kalendář

Novinky

Komiks

I. Vianočná pohoda

Tak tu  máme prvý diel. Predtým sme tu mali úvod kde sme sa oboznámili s členami rodiny. Tento komiks pre nás pripravila Nia!
Na ceste zastavilo bledé auto. A v ňom sedeli dvaja ľudia. Kerie so svojim priateľom z univerzity, ktorého pred svojou matkou už dlhšiu dobu tajila. Nechcela sa vystavovať jej neustálym otázkam. Po krátkej rozlúčke vystúpila a zabuchla za sebou dvere. Auto odfrčalo a ona sa ocitla na ukrutnom mraze a vetre. Snehom poprášeným chodníkom prebehla k domu, pričom si vôbec nevšimla, že zvedavá starenka ju už chvíľu pozoruje z okna.
,,Kto ťa to priviezol?“ vítala ju otázkou, len čo vošla dnu. Ani len vydýchnuť jej nedala.
,,Ále nikto, len kamarát...ka,“ doplnila slovo rýchlo, keďže sa chcela vyhnúť možnému vypočúvaniu. Zhodila zo seba hrubý kabát a po schodoch vystúpila do svojej izby. Teda aspoň spočiatku tam mala namierené. Ale pred dverami sa otočila a rozhodla sa ísť pozdraviť sestru. Pomaly otvorila dvere a prezrela celú izbu.
,,Ahoj,“ pozdravila, keď ju našla sedieť na zemi v rohu izby, zahĺbenú do knihy.
,,Ahoj,“ zdvihla hlavu Lea, ale potom sa opäť vrátila ku svojej obľúbenej činnosti. Kerie si sadla na starú stoličku pri stene a čakala na prípadné otázky svojej staršej sestry. Tá už jej však nevenovala ani najmenšiu pozornosť.
,,To sa ma ani nespýtaš ako som sa mala?“ zakvílila takmer urazene Kerie. ,,Alebo či ma vybrali na to fotenie?“
Lae iba lenivo zdvihla hlavu.
,,Tak hovor,“ povzbudila sestru. Nie zo zvedavosti. Skôr preto, lebo vedela, že by jej nedala pokoj, dokedy by sa jej nepochválila. Ale namiesto chvály teraz prišlo niečo iné.

,,Nevybrali ma! Si to predstav! Robila som im modelku dva roky po sebe a teraz si príde nejaká zmachlená prváčka a ja som už mimo,“ oduševnene sa rozčulovala. Kerie už od detstva bola ambiciózna, no zatiaľ sa ešte nenaučila zmieriť s prehrou. ,,Veď ani nevedela poriadne pózovať a tí blázni ju vyberú! Nechápem to! No vážne!“
,,Och, dieťa. A čo by si z toho mala?“ zamiešala sa do rozhovoru ešte aj Ruth a pristúpila bližšie ku sestrám.
Ani jedna z nich nevedela, kedy vôbec vošla do izby. Ale to bola jedna z jej úžasných schopností, byť vždy na mieste, kde sa niečo dialo.
,,Mami, ty to nechápeš,“ otočila sa ku nej Kerie, keď videla, že sestra o túto tému nejaví nijaký záujem. ,,Bola by som na škole slávna. Každý by ma poznal.“
Lea len vyvrátila oči a vrátila sa ku svojej knihe. Niekedy sa jej zdalo, že jej sestra je stále ešte dieťa. Veľké, ale predsa.
,,Úspech si musíš zaslúžiť. Nestačí, že sa tam polonahá pretŕčaš pred kamerami. Len sa pozri na moju záhradu,“ dostávala sa do svojho živlu Ruth. ,,To všetko som dosiahla poctivou prácou.“
,,Ten sneh?“ provokačne ju prerušila Kerie. Ale matka si toho nevšímala a bez prerušenia pokračovala. Obe dievčatá sa na seba len spiklenecky uškrnuli.
,,V každom počasí som tam drela, s láskou som sa starala o svoje kvietky.“
,,Aha, tak ty si myslíš, že fotenie je jednoduché. Musíš robiť a tváriť sa presne tak, ako ti povedia. To hocikto nedokáže. Napríklad tak Lea. Rada by som videla, ako by si tam sadla.“
,,Mňa z toho vynechaj,“ bránila sa. Nič sestre nevyčítala. Vedela, že to nemyslela zle. Ale predsa nemala rada, keď sa o nej rozprávalo.

Zatiaľ už škriepiacej sa dvojici došli argumenty a v izbe nastalo ticho. Ale pri takých osobách dlho nepretrvalo.
,,Už ani neviem, načo som sem prišla. Ach, tá moja pamäť,“ sťažovala sa Ruth. Nebolo to nič neobyčajné. Ona sa totiž sťažovala stále. Raz na pamäť, potom na svoju reumu alebo si vynašla nejakú inú chorobu. ,,Vidíš, takto ma tu domýliš,“ karhala dcéru. Otočila sa, že teda odíde. Len čo zavrela za sebou dvere, hneď sa aj vrátila nazad.
,,Chcela som, aby ste mi pomohli v kuchyni,“ vysypala zo seba skôr, ako by to stihla zas zabudnúť. Pre jej dcéry to nebola práve pozvánka na Hawai, ale nakoniec sa trochu lenivo postavili a starenku nasledovali do kuchyne. Všade boli porozkladané misky, hrnce, taniere. Veď prípravy na štedrovečernú večeru už boli v plnom prúde. Ruth sama všetko varila a dievčatá poverila len ľahšími prácami. Takže krájali a miešali, čo sa dalo.

A pritom sa ako inak dozvedeli veľa nových informácii, ktoré im ich matka s radosťou vyrozprávala. Po necelých dvoch hodinách bolo konečne všetko hotové. Obyčajné oblečenie ešte nahradili sviatočným, keď na domček už pomaly zosadla hustá tma. Bol teda najvyšší čas zasadnúť k štedrovečernému stolu.

Nie len rozprávanie a sadenie kvetov išlo Ruth výborne. Aj jedlo bolo vynikajúce. Na vedľajšom stolíku ešte stálo niekoľko druhov koláčov a ovocie každého druhu. Kerie si uvedomila, že tie jedlá na univerzite sú oproti tomuto príšerné a na chvíľu zatúžila zas bývať doma.
,,Ešte pred rokom sme tu sedeli štyria,“ vzdychla si s ľútosťou Ruth, čím prerušila dcérine úvahy. V tej chvíli si každá z nich uvedomila, ako veľmi im Maxim chýba. V Leiných očiach sa dokonca zaleskli drobné slzičky. Obetovala by čokoľvek, len aby tu teraz mohol byť s nimi. No čas je nenávratný a krutý.

Večera chvíľu pokračovala v úplnej tichosti. Slabé svetlo v miestnosti jej dodávalo nezvyčajnú, ale krásnu takú typicky vianočnú atmosféru.
,,Zajtra by sme mali ísť pozrieť moju sestru. Chuderka. Sú Vianoce a ona je sama,“ nadhodila inú tému starenka, aby zahnala smútok, ktorý spôsobila tou kratučkou spomienkou na zosnulého manžela. ,,Veď som ju volala ku nám. Ale ona si myslí, že ten jej podarený syn ju príde navštíviť. Ale ja tomu neverím. Vždy len nasľubuje a kedy prišiel? Nikdy! Mal by sa hanbiť! Takto trápiť úbohu matku,“ rozčulovala sa a do tváre jej stúpla červeň. Ani na Vianoce si nedala pokoj s tým, aby niekoho nekritizovala. ,,Koľko sa ona pre neho obetovala! A takto sa jej odmieňa! Veď ja mu poviem, len čo sa tu ukáže!“

,,Mami,“ krotila ju Kerie. ,,Podľa teba majú všetci sedieť len doma. Si hrozná.“
,,Vy dve sa musíte stále hádať?“ zakročila Lea. Dobre ich poznala, takže vedela, kam by tento rozhovor viedol. Toto bolo vždy. Aj matka aj dcéra si za každú cenu presadzovali svoje názory. No našťastie si uvedomili, že pri štedrovečernom stole sa to nehodí. A tak večeru dojedli v úplnom tichu. Ale obyčajne sa ich spory končili inak. Každá si hovorila svoje, ale navzájom sa ani trochu nepočúvali. A nakoniec už nikto nevedel, kde hádka vôbec začala.

Po všetkom tom jedle, ktorého bolo toľko, že ho do seba dostali len s veľkým premáhaním, odpratali zo stola riad a presunuli sa do obývačky. Atmosféra sa za ten čas upokojila a nikto už nezačínal s témou, ktorá by mohla pokaziť celý večer. Veď boli Vianoce. Takže rodinná idylka bola v takejto chvíli úplne prirodzená. Pomaly si rozbalili darčeky, chvíľu sa z nich vytešovali a potom ich poukladali naspäť pod stromček. Nechávali ich tam ešte pár dní, nech to tam nevyzerá tak pusto. Keď už nebolo čo robiť, pohodlne sa usadili na sedačku a zapli televíziu.
,,Kerie, podaj mi okuliare. Veď bez nich už skoro nevidím,“ požiadala Ruth. Dievčina sa bez reptania postavila a podišla k poličke. Vzala okuliare vykročila naspäť. No v tom sa jej rozmazal zrak a zrazu videla už len čierno-čiernu tmu. Zastavila a rukou našmátrala stenu. Lea si všimla jej nevoľnost a rýchlo priskočila ku sestre. Avšak už nebolo treba. Zatiaľ sa jej plne vrátilo vedomie a už dostatočne pevne stála na vlastných nohách.
,,Čo ti je?“ strachovala sa o jej zdravie Lea.
,,Nič,“ zapierala Kerie. Jej príšerne bledá tvár však prezrádzala úplne niečo iné. Neistými krokmi podala mame okuliare a sadla si na sedačku. Pohodlne si položila hlavu do dlane a privrela oči. Do tváre sa jej opäť pomaly začala navracať farba. A zatiaľ jej obetavá sestra z kuchyne priniesla pohár studenej osviežujúcej vody.

Hodiny odbíjali desať. Nikto už nemal čo robiť a Kerie s Leou by už rady zaliezli do teplých postelí. No nezmohli nič proti nábožensky založenej matke a povinne čakali, aby mohli, či skôr museli ísť na polnočnú omšu. Ohradiť sa proti tomu by bolo márne. Lea z nudy vzala do rúk časopis voľne pohodený na stolíku pred ňou a prevracala stránku za stránkou.
,,No takéto veci tam dávajú,“ kritizovala časopis Ruth pri prvej príležitosti, keď tam zazrela len sporo odetú ženskú. ,,To za mojich čias nebolo. Ale teraz! A potom, že tie deti sú také nevychované.“
Kerie si zhlboka vydýchla a vstala, aby zaniesla pohár do kuchyne. Prešla niekoľko krokov, keď sa ozval zvuk rozbíjajúceho sa skla. Hnedovlasá dievčina ležala vystretá na zemi.

Lea s matkou sa okamžite strhli a pozreli tým smerom. Priskočili ku nej a jemne ju poplieskali po tvári. Nič. Stále neprejavovala nijaké známky vedomia. Prebrala sa, až keď ju zasiahol prúd chladnej vody. Zmätene sa obzerala okolo. Najskôr nechápala, čo sa vlastne stalo. Za výdatnej sestrinej pomoci sa nakoniec dovliekla do izby a zvalila sa na posteľ. Z pootvoreného okna na ňu vial mrazivý vánok, ktorý zhlboka vdychovala. Na chvíľku zostala v izbe sama.
Zavrela oči a premýšľala. No z jej úvah ju vytrhla Lea, keď sa vrútila do izby s ďalším pohárom vody, niekoľkými krabičkami vitamínov a liekov.

Postupne sa nimi zaplnil celý stolík. Kerie Ann v roztrasených rukách držala vodu a chvíľami ju hltala plnými dúškami. Cítila, ako jej steká dole hrdlom. Lea postupne vyberala jednu tabletku za druhou a kládla jej ich do dlane.
,,Tak zjedz to,“ prikázala jej sestra, keď si ich stále nevkladala do úst.
,,Ja to nechcem,“ držala tabletky stále v ruke. ,,Ja nie som chorá.“
,,Ahááá, tak ty si odpadla len tak, lebo sa ti chcelo,“ ironicky zatiahla Lea.
Kerie vrhla rýchly pohľad na dvere.
,,Ja, myslím, že... asi... som tehotná,“ šepla, pričom sa trochu začervenala a stále ostražito pozorovala dvere.
,,Čož-“
,,Pššššt,“ sykla na Leu a výstražne zdvihla prst k perám.
,,Asi?!“ prekvapene a zároveň trochu neveriaco vypliešťala oči na svoju mladšiu sestru.

,,Prečo si nešla k lekárovi?“
,,Bola som tam,“ unavene jej odpovedala. Pôsobila úplne kľudne. ,,Len ešte nie sú výsledky.“
,,Ale veď,“ zasekla sa Lea, keď sa zrazu vo dverách zjavila Ruth.
,,Ako ti je?“ pristúpila k posteli a položila Kerie ruku na čelo. ,,Budeš môcť ísť do kostola?“
,,Mami!“ skríkla na ňu strašia zo sestier. ,,Ako môžeš teraz chcieť, aby niekam šla?!“
,,Ale susedky...“
,,Vykašli sa na susedky! Nech si hovoria, čo len chcú,“ zabrzdila ju skôr, ako vôbec stihla dopovedať vetu. Urazená starenka otvorila ústa. Chcela ešte niečo dodať, no napokon si to rozmyslela, otočila sa a vyšla z izby. Dievčatá na seba bez slov pozerali.
Žádné komentáře