SimsKika

Kalendář

Novinky

Komiks

Anabela bola múdra. Vyštudovala Obchodnú vysokú školu a teraz vlastní spolu so svojím manželom malú firmu. Predtým ale nebola taká úspešná. Práve naopak. Síce sa učila dobre na 1, ale bola sirota. Keď mala Anabela päť rokov, jej rodičia zahynuli pri prestrelke v reštaurácií H2. V tedy neznámi páchateľ vykradol obchod a Anabelin otec sa mu postavil. Anabelu čakal sirotinec. Nemala nikoho. Ostala samá ako prst. Nikto o ňu ani nezakopol. Prešlo pár rokov a do sirotinca prišla nová sirota. Volal sa Alex. Anabele sa hneď zapáčil. Vedela, že je to človek s ktorým chce stráviť celý svoj život. A Alex tiež.

Ani sa nenazdali a obaja už skončili vysokú školu. A prišiel čas na ich svadbu. Nebola veľká a ani honosná. Práve napak. Bola malá. Sotva 10 ľudí. Jedla nebolo veľa. Polievka a druhé jedlo. Boli obaja chudobný. Nemohli si viac dovoliť. Ale ani to im nezabránilo aby sa nekonala ich svadba.

O dva roky neskôr si založili si vlastnú firmu DVERE SEM. Neboli veľmi známi. Museli predávať pod cenu. Ale darilo sa im. Mali sa z čoho najesť, ošatiť ...
A o rok na to boli veľmi známi. Každý v meste ich poznal a dvere si dal vyrobiť iba u nich. Všetky ostatné firmy zanikli. Mali veľa peňazí. Mohli si dovoliť veľa drahých vecí. Ale stále mali chladnú hlavu. Peniaze nerozhadzovali na hlúposti. Šetrili si ich na nový dom. Ani sa nenazdali a prišla im ponuka na kúpu bytu. Bolo to na kraji neveľkého mestečka. Šafránová zátoka. Páčilo sa im tam a preto ponuku prijali.


U Ardenovcov bol v týchto dňoch zhon ako už dávno nie. Kerie a Ruth celé dni niekde pobehovali, hádali sa... no proste prípravy na svadbu boli už v plnom prúde. Medzičasom sa zjavil aj David, takže teraz ich bolo v dome viac ako dosť. Lea tam len zavadzala. A stále jej tiež vŕtal v hlave ten obchod na predaj, čo sa prednedávnom dočítala v novinách. Nápad kúpiť ho sa jej pozdával stále viac a viac, dokonca sa s ním zverila aj sestre, ktorá ju v tom taktiež podporila.

Teraz teda sedela v aute za volantom, míňala najskôr stromy, potom menšie domčeky, až nakoniec veľké budovy, ktoré ohlasovali, že sa dostala do mesta. Ešte pár ulíc až zastavila pred neveľkou, vonkajšími vplyvmi poškodenou budovou. Opatrnými krôčikmi vystupovala po niekoľkých schodoch, ktoré viedli dnu a pozorným pohľadom sledovala kam stúpa.

Obávala sa na ne aj stúpiť, pretože drevo, z ktorého boli vyrobené, už dávno prehnilo, a aj pod tou najmenšou váhou bolo počuť ako praská. V jedinej malej miestnosti za presklenými dverami znudene postávala mladá predavačka. Podľa jej výrazu na tvári bolo jasné, že tu často zákazníkov nevídať.



Aj preto sa mierne prekvapila keď zbadala Leu.
,,Dobrý deň,“ vstúpila dnu.
,,Dobrý deň,“ usmiala sa na ňu dievčina za pultom. S radosťou privítala aspoň malé rozptýlenie vo svojej práci.

,,Prosím vás, kde by som našla majiteľa?“ podišla ku nej Lea a zatiaľ si prezerala interiér miestnosti. Tapety na stenách boli špinavé a už dávno potrebovali vymeniť.
,,Tu určite nie,“ odpovedala jej predavačka a aj ona sa kriticky rozhliadla okolo. ,,Sem chodí málokedy.“

,,A ešte stále to je na predaj?“ spýtala sa jej Lea, no pomaly sa jej záujem o obchod strácal, keď videla ten príšerný stav, v akom sa nachádzal.
Predavačke sa až rozžiarila tvár, keď to počula.
,,Počkajte chvíľočku, ja mu zavolám,“ povedala skôr, akoby sa potenciálna záujemkyňa stihla otočiť a stratila sa za bočnými dverami, ktoré si Lea doteraz ani nevšimla.
Stála tam nanajvýš minútu, keď sa dievčina vrátila.
,,Má práve cestu okolo, tak povedal, že sa tu hneď zastaví,“ usmiala sa na ňu.

,,A načo by ste to chceli kúpiť,“ vyzvedala predavačka. ,,Viete, tento obchod by sa aj uživil, len keby nebol taký zanedbaný,“ nečakala ani na odpoveď. ,,Kedysi sem chodievalo dosť ľudí, ale postupne to tu začalo upadať. Majiteľ sa o to nemá kedy starať,“ jazyk sa jej nezastavil.
A určite by rozprávala ešte aj ďalej, keby na ceste pred obchodom nezastavilo auto. Otvorili sa dvere a vystúpil z neho nie najmladší, no ani nie starý muž. Bol tmavej pokožky, s tmavými vlasmi aj očami. Len čo vošiel, usmial sa na Leu a ona sa zadívala do jeho hlbokých očí. A on na ňu pozeral tiež. Avšak hlavnou príčinou bolo, že by sa bol rád dozvedel, prečo prišla. Keďže Lea sa trochu zabudla a stála tam ako soľný stĺp. Našťastie sa dosť skoro spamätala.

,,Dobrý deň, chcela som sa spýtať, že za koľko približne by ste to predali,“ rýchlo zo seba vysypala svoju požiadavku a otočila hlavu na predavačku, akoby sa chcela uistiť, že toto je naozaj majiteľ obchodu.
Muž pozrel na hodiny.
,,Hmm, ja teraz nemám veľa času,“ premýšľal nahlas. ,,Nemohli by sme to prebrať niekedy večer?“ navrhol.

Lei neostalo len nič iné, ako súhlasiť.

***
,,Ale ja chcem, aby to stálo pri dverách, a nie tam schovaté v kúte,“ počula sestrin krik už pred domom.
,,Ale sem sa to nehodí,“ odporovala jej starenka. A medzi týmito dvoma hašteriacimi sa ženami postával David s unudeným výrazom na tvári.

Naozaj sa správal, akoby sa ho to ani netýkalo. Lea ich radšej veľkým oblúkom obišla, aby aj ju náhodou ešte nezatiahli do týchto nekonečných hádok. Vyšla po schodoch do svojej izby a za krátku chvíľu ju nasledovala aj Kerie.

Potrebovala pauzu, lebo od rána nerobila nič iné, len sa hádala s matkou.
,,Kde si bola?“ spýtala sa sestry, sotva sa za ňou zavreli dvere. Aj keď si to nechcela pripustiť, bola rovnako zvedavá ako Ruth. Len ešte sa to u nej neprejavilo do takej miery.
,,Bola som sa pozrieť na ten obchod,“ zmĺkla na chvíľu. ,,Ja vážne neviem čo urobiť. Bojím sa, že to nevyjde a čo potom,“ premýšľal nahlas a pozrela na sestru, aby jej dala najavo, že potrebuje jej radu.

,,Nezistíš to, ak to neskúsiš,“ snažila sa ju povzbudiť. ,,Na tvojom mieste, by som to brala. Oblečenie zadarmo tiež nie je na zahodenie,“ zasmiala sa.
,,Len sa tak neteš,“ odpovedala jej žartom sestra.

,,Dnes večer sa mám stretnúť s majiteľom,“ pokračovala už vážnejším tónom. ,,Nepôjdeš so so mnou?“ spýtala sa s nádejou v hlase sestry. Bola by rada, keby mala pri sebe nejakú podporu a cítila sa istejšie. Z neznámeho dôvodu mala totiž z toho stretnutia zvláštny pocit.
,,Nie, nie,“ pokrútila hlavou Kerie. ,,Ja tu mám roboty vyše hlavy. Ale kľudne zavolaj mamu, aspoň tu bude chvíľu pokoj.“

,,Zvládnem to aj sama,“ poponáhľala sa radšej s odpoveďou. ,,Len si ju tu nechaj,“ zasmiala sa.
,,Tak to ti pekne ďakujem,“ vyvrátila Kerie oči. Ešte chvíľu v tichosti postávali, keď sa mladšia zo sestier s povzdychom pohla ku dverám.

,,No idem, lebo mi to tam zas všetko pomotá.“
Len čo sa za ňou zavreli dvere, Lea zo seba zhodila veci a dopriala si horúcu ukľudňujúcu sprchu.

***
Blížil sa večer a ona stále ešte nevedela, čo na seba. Už dávno sa takto neprehrabovala v skrini. Nikdy jej veľmi nezáležalo, ako bude vyzerať. No teraz to cítila akosi inak. Až doteraz nevedela pochopiť, ako môže jej sestra stáť aj hodinu pred zrkadlom a zrazu sa v tejto situácií ocitla aj ona sama.

Nakoniec to predsa len akosi zvládla a rýchlym krokom prešla ku vchodovým dverám.
,,To asi nebude žiadny starý chren,“ doberala si ju Kerie, keď vykukla z kuchyne a prezrela si sestru od hlavy až po päty.


Lea jej komentár nechala bez odpovede a vyšla do studeného večera, až jej na koži naskočili zimomriavky. Keby mala ešte čas vrátila by sa a obliekla si niečo teplejšie, no ten v tejto chvíli nazvyš nebol. Spravila len niekoľko krokov smerom k garáži, keď blízko seba začula stále hlasnejšie kroky. Pozrela smerom odkiaľ doliehal zvuk. Neďaleko od nej stál Edward a usmieval sa akoby vyhral v lotérii.

Už len toto mi chýbalo,preľakla sa Lea. Keby bola v tej chvíli pri nejakých kríkoch, určite by zvážila možnosť skočiť do nich.
,,Niekoľko krát som ti volal, ale vždy mi povedali, že nie si doma. Alebo sa mi vyhýbaš?“ obviňujúco sa jej spýtal po menšej odmlke. Spravil malý krok a teraz stáli tvárou tvár oproti sebe. Oddeľovalo ich len niekoľko centimetrov.


,,Nie, ja, naozaj som nebola doma,“ hovorila Lea rýchlo, aby sa od neho čo najskôr dostala a nenápadne sa posúvala dozadu. ,,Kerie sa bude vydávať, takže všetci máme plno starostí,“ sypala zo seba.

,,Aj teraz práve idem niečo vybaviť.“ Na dôkaz podvedome vytiahla kľúče od auta a potom sa rýchlo zvrtla na podpätku, naštartovala a odfrčala preč.

Na dohodnuté miesto prišla presne načas. Stála pred neveľkým, ale moderným hotelom. A na lavičke blízko nej sedel aj majiteľ obchodu.

Podišiel k nej a vystrel ruku. Lea ju opatrne stisla.
,,Myslím, že som sa ešte nepredstavil. Volám sa Oliver Norton.“
,,Lea... Ardenová,“ doplnila rýchlo aj priezvisko, keď si uvedomila, že naň nejako zabudla.
,,Tak poďme,“ usmial sa Oliver a rukou mávol smerom k hotelu.

Pri dverách sa im dostalo nečakanej, dalo by sa aj povedať že dokonca až prehnanej úcty. Keď ich konečne usadili ku jednému zo stolov, Oliver jej vysvetlil, prečo to všetko.
,,Tento hotel mi patrí,“ oznámil jej ľahostajne, akoby hovoril nanajvýš o detskom vláčiku.


Prekvapene na neho pozrela, no on už medzitým začal rozprávať niečo iné. O pár minút im priniesli jedlo, niečo na pitie, no proste všetko, čo si len zaželali. A tri hodiny ubehli ako voda.

Na to, že vyzeral na prachatého podnikateľa, bol to vcelku príjemný chlapík, uvedomovala si Lea. A nakoniec sa ešte aj dohodli na výhodnej kúpe už spomínaného obchodíku. Bol to večer, aký už dávno nezažila.
Svitlo nové ráno. Slnko presvitalo cez okno a všetkých prebúdzalo svojimi iskrivými lúčmi. Ako prvá vstala Ruth, ktorá sa nepokojne prehadzovala po celú noc. Svadba jej mladšej dcéry sa neúprosne blížila a starenka sa strachovala, aby všetko načas stihli. Veď čo by potom povedali susedy, keby to zle dopadlo. Celý mesiac by ju ohovárali, až by sa na ulicu hanbila čo i len nos vystrčiť. Teraz už stála v kuchyni pri sporáku a pripravovala raňajky.





,,Dobré ráno,“ vošla zakrátko do kuchyne aj Lea. Zakiaľ Ruth ešte servírovala jedlo na stôl uvarila kávu a potom sa s veľkým hladom pustila do jedla. Narozdiel od svojej matky. Tá sa len lyžicou pomaly prehrabávala v jedle a premýšľala, koľko a aké druhy koláčov sa budú podávať, kto ich upečie.

,,Predstav si, že David sa stále ešte neukázal,“ začalo sa o chvíľu jej ranné lamentovanie. ,,Mne sa zdá, že mu na tej svadbe ani trochu nezáleží. Namiesto toho, aby tu bol a pomáhal s prípravami sa dakde túla,“ nahnevane rozhadzovala Ruth rukami a taktiež lyžicou, ktorú držala.
Lea sa radšej od matky mierne odtiahla, aby neutrpela zranenie.
,,Vieš, že ešte musí dokončiť školu, tak nemôže byť na dvoch miestach naraz,“ obraňovala sestrinho budúceho manžela Lea a zároveň chcela aspoň na chvíľu utíšiť starenku, nech sa môže v kľude naraňajkovať.

,,Aj tak sa mi to akosi nepáči,“ nepokojne šomrala aj naďalej. ,,Ak si ju nakoniec nevezme, tak nech si ma ten chlapec neželá. Toľká hanba by to bola...“

Lea len veľmi ťažko skrývala úsmev. V posledných mesiacoch sa Ruth správala ako malé dieťa. Ba niekedy ešte aj horšie.

Ruth sa už ďalšie slová tisli na jazyk, keď do miestnosti vošla aj Kerie, oblečená tak, ako vyliezla z postele - v pyžame.
,,Ešte stále neprišiel?“ rozhliadla sa po miestnosti. Lea len pokrútila hlavou, vstala od stola a odniesla svoju, už prázdnu misku.

Zrazu sa z vedľajšej izby ozval prenikavý zvuk telefónu. Kerie, ako strela vyskočila spoza stola, kam sa len pred malou chviľkou usadila a bežala zodvihnúť slúchadlo. Len čo však započula hlas na druhej strane, na jej tvári sa zjavil sklamaný výraz.
,,To je Edward,“ ticho šepla Kerie sestre ponad sklo steny, ktoré ich oddeľovalo.

Lei od prekvapenia takmer miska vypadla z ruky. Odmietavo pokrútila hlavou, čo sestra okamžite pochopila, jediným klamstvom zrušila hovor a vrátila sa naspäť ku raňajkám.

,,Tak čo?“ vyzvedala Ruth. Myslela si, že osoba, s ktorou práve telefonovala, bol David.

,,To nebol on,“ nahnevane krútila hlavou Kerie. ,,Sľúbil mi, že určite príde. Ale ako vidím...“ vzdychla si. ,,To mám teraz všetko vybaviť sama?“ rozčuľovala sa ďalej, no všetko hovorila skôr sama sebe.

,,Takže ideš do mesta?“ spýtala sa jej matka, akoby dúfala, že sa za to na neho poriadne nahnevá a nebude sa chcieť vydať. Vedela, že to je viac ako nepravdepodobné, ale predsa len stále mala maličkú nádej. Netušila prečo, ale Davida naozaj nemala v láske. A celkom by sa potešila, keby sa svadba nekonala. Teda pokiaľ zabudne na klebety, ktoré by po tom nasledovali.
,,Oblečiem sa a idem,“ rozhodla sa Kerie a mrzuto vstala od stola.
,,Idem s tebou,“ rozhodne vstala aj Ruth. Hlasu, akým to povedala, sa nedalo odporovať.

Kerie to predsa len skúsila, ale úspech bol nedohľadne, takže to nakoniec po niekoľkých minútach vzdala. Nerada chodila na nákupy so svojou matkou. Za prvé, všade sa motala a zarozprávala sa na každom kroku, a za druhé, kritizovala všetko, čo kúpi. Ale nedalo sa inak a starenka sa pohodlne usadila na prednú sedačku auta.

Ich prvou zastávkou bolo kvetinárstvo. Ruth sa až rozžiarili oči, keď zbadala všetky tie kvetináče plné zelene. Náhlivo vyskočila z auta a vrhla sa ku stojanom pred obchodom. Už aj držala niekoľko rastliniek, skúmala ich a porovnávala. Avšak len čo spozorovala, že Kerie vošla do vnútra obchodu, stratila o ne záujem a okamžite ju nasledovala.

,,A aké by to mali byť?“ počula, ako sa mladá predavačka pýta Kerie a niečo si pri tom značí do zápisníka.
,,Ruže,“ odpovedala jej po chvíli rozmýšľania.
,,Ľalie,“ skoro naraz s ňou vyhlásila aj Ruth.
Zmätená dievčina pozerala raz na jednu, potom na druhú.

,,Ehm, tak čo teda zapíšem?“ presunula nakoniec svoj pohľad radšej do okna, lebo nevedela, ktorej z nich sa otázku vlastne pýtať.
,,Je to moja svadba, takže budem mať kvety aké chcem ja,“ tichým hlasom Kerie povedala matke.

,,Ale ľalie by si mala lepšie,“ stále trvala na svojom starenka. Pritom sa fascinovane rozhliadala okolo seba a najradšej by vykúpila celý obchod.
,,Chcem ruže,“ rozhodne vyhlásila Kerie. Predavačka, skôr ako by to Ruth zas stihla zmeniť zapísala objednávku.

,,A farba?“
,,Žltá.“
,,Biela,“ povedali naraz matka aj dcéra. A zas nasledovala menšia hádka. A nielen o farbe kvetov. Nech sa jednalo o čokoľvek, vždy sa ich názory rozchádzali.

Zakiaľ ony chodili po meste, Lea sedela doma a užívala si ticho, ktoré bolo spôsobené neprítomnosťou starenky. Až teraz si uvedomila, že dlhšie už doma nevydrží. Práca jej začínala chýbať. Na svoje staré miesto sa však vrátiť nechcela. Po tej večeri sa Edwardovi vyhýbala oblúkom.Vzala teda do rúk noviny, čo ležali na stole. Ešte skôr, ako sa dostala k ponukám práce zaujala ju malý rámik v rohu strany. Veľkým písmom tam na seba upozorňoval nápis NA PREDAJ. Jednalo sa o neďaleký obchodík, kam v detstve často so sestrou chodievali. Razom sa v jej mozgu začali rodiť podnikateľské myšlienky.
,,Čo sa to s tebou porobilo dievča zlaté? Myslela som, že si rozumnejšia ako Kerie, ktorá už všeličo povystrájala, ale toto,“ lamentovala Ruth a vyčítavo pozerala na Leu. ,,Teraz kam pôjdeš? Budeš zametať chodníky? Roboty je málo, a ty spravíš takúto nerozvážnosť. Toľko ľudí je nezamestnaných, chytí sa každej príležitosti a ty jednoducho dáš výpoveď!“

,,Dobre vieš prečo som to spravila,“ odvrkla jej Lea. Nadýchla sa, že ešte niečo dodá, no starenka ju predbehla:
,,Ach, tá tvoja tvrdohlavosť. Keby si chcela a trošku sa snažila, mohla si so šéfom vychádzať. Ale načo? Ty si jednoducho zmyslíš, že dáš výpoveď. A čo on teraz, chudák. Kde si bude hľadať novú sekretárku?“ neprestávala obviňovať dcéru.

,,Keď ti na tom tak záleží, môžeš sa u neho zamestnať. Určite ťa s radosťou privíta,“ podpichla matku Kerie, ktorá sa zatiaľ prišla do kuchyne a okamžite sa zamiešala do rozhovoru. Vždy si k Ruth dovolila oveľa viac ako staršia Lea.


,,Ach, táto mládež si ničoho neváži,“ krútila hlavou Ruth. ,,Ničoho,“ zopakovala ešte dôraznejšie. Potom sa vybrala sa do záhrady. Cestou si ešte niečo šomrala, ale dievčatá ju už nepočúvali. Kerie si so smiechom sadla ku sestre.
,,Neviem, či som nespravila blbosť,“ premýšľala nahlas Lea a na tvári mala nerozhodný výraz.


,,Bože, už aj teba nakazila tými rečami,“ skonštatovala skôr sama pre seba Kerie a s povzdychom pozrela na sestru. ,,Urobila si dobre. Nech si kričí po niekom inom.“
,,Hm,“ vydala Lea tento zvuk na znak, že súhlasí so sestrou, no opak bol pravdou. Čím ďalej o tom uvažovala, tým silnejšie bola presvedčená, že to asi bola chyba.

,,A kedy príde David?“ zmenila Lea tému, iba aby na to už nemyslela.
,,Myslím, že každú chvíľu by tu mal byť.“ Hneď na to sa Kerie postavila a odišla ku oknu pozrieť, či sa už náhodou neblíži. No cesta bola, ako obvykle, úplne prázdna, iba kde-tu pobehovalo pár zvedavých babičiek. Aj sa čudovala, že Ruth nie je medzi nimi. No malo to logické vysvetlenie. Opäť nastala jar a ona sa konečne mohla venovať svojej záhradke. Nebolo nič, čo by ju od toho odlákalo.

No tak dobre, niečo by sa predsa len našlo. Len čo sa v obývačke rozozvučal telefón, už stála Lei za chrbtom a horlivo počúvala každé jedno slovíčko. Len banovala, že to nestihla zodvihnúť ako prvá.

,,Prosím,“ Priložila si Lea slúchadlo k uchu.
,,Ehm,“ ozval sa zahmlený mužský hlas. ,,Lea, ste to vy?“ neveľmi suverénne sa spýtal.
,,No...“ začudovane stihla prisvedčiť Lea, keď hlas v telefóne opäť pokračoval.
,,Tu je Edward Rickson,“ predstavil sa jej, od rána už bývalý šéf. ,,Viete, ja... chcel som sa s vami porozprávať. Či si náhodou nerozmyslíte svoje rozhodnutie,“ koktal pomaly. ,,Asi som sa ani ja nesprával... najlepšie,“ šlo z neho ako z chlpatej deky. Ospravedlňovanie nikdy nebolo jeho silnou stránkou.


,,No ja, ja neviem,“ priznala Lea. V tej chvíli sa naozaj nevedela rozhodnúť. Zrazu ako keby sa v nej búrili dve osoby. Jedna jej našepkávala, aby ponuku prijala, tá druhá, hrdá, presadzovala zas opak.
,,Tak čo by ste povedali, keby som vás pozval dnes na večeru a dovtedy sa rozhodnete,“ navrhol Edward. Ani nečakal ne jej odpoveď, či s tým vôbec bude súhlasiť. ,,Zastavím sa u vás povedzme o... o šiestej.“ A zložil. Lea iba zarazene stála, v rukách mačkala slúchadlo telefónu a nahovárala si, že to všetko je len sen.


,,Tak čo je?“ dobiedzala okamžite Ruth.
,,Nič,“ odbila ju Lea, pomalým krokom vyšla po schodoch a stratila sa za dverami svojej izby. Sadla si na okraj postele.
,,Čo sa deje?“ nasledovala ju do izby aj Kerie a zvedavosť jej priam sršala z očí.
,,Volal Edward,“ odpovedala je po chvíli mlčania Lea. Vstala z postele a teraz sa nepokojne prechádzala po izbe. ,,Chce aby som sa vrátila.“

,,A?“ súrila ju sestra k odpovedi, pretože Lea na malú chvíľu úplne stíchla.
,,Idem s ním na večeru“ zatvárila sa trochu kyslo. Videla, že ani Kerie sa to veľmi nepozdáva. No veď za to, že s ním pôjde na večeru, sa jej nič nestane. Ešte dlho sa s Kerie rozprávali, keď si zrazu uvedomila, že dohodnutý čas sa pomaly blíži. Lea teda s odovzdaným povzdychom otvorila skriňu a hľadala niečo na seba.


Pár minút pred šiestou už sedela pripravená v kuchyni. Na jej veľké šťastie Ruth práve sledovala telenovelu, takže ju nezahŕňala ďalšími nezmyselnými a otravnými otázkami. Akonáhle odbilo šesť, pred domom sa ozvalo zatrúbenie auta a už pomaly hustnúcu tmu preťali dva prúdy jasných svetiel. Rýchlo vyskočila zo stoličky a ponáhľala sa von.


S tichučkým pozdravom nastúpila do auta. Obaja, Lea aj Edward celú cestu mlčali. No nebolo to také pokojné, ukľudňujúce ticho. Toto bolo ticho úplne inej skupiny, také, čo sa obyčajne popisuje ako trápne. Reštaurácia, kam mali namierené, však nebola veľmi vzdialená, a tak si Lea mohla dosť rýchlo vydýchnuť. Len čo vystúpili z uzavretého priestoru auta, napätie trochu opadlo a atmosféra sa uvoľnila. Okolo nich bolo príjemné prostredie. Usadili ich pri čisto prestretom stole v úzadí reštaurácie.
,,Tak ako ste sa rozhodli? Naozaj chcete odísť z práce?“ spýtal sa hneď takto zostra Edward, kým čakali na objednané jedlo.
Lea chytila do ruky pohár minerálky a pomaly ju prehltla, aby si dopriala čas naviac. Aj keď bola rozhodnutá, čo mu odpovedať, stále si tým nebola istá.

,,Myslím, že... že áno,“ položila pohár a uprene pozerala na svoje ruky.
,,Ale keby ste si to rozmysleli... Zavolajte,“ nepokúšal sa ju presvedčiť Edward, ale na jeho tvári sa značilo sklamanie. Aj keď je pravda, že v poslednej dobe sa tam usadilo takmer nastálo. Sklamanie a smútok. Toto sa dalo na prvý pohľad vyčítať z jeho hlbokých očí. Ešte dlho z Lei nespustil zrak. Keďže nerada bola stredobodom pozornosti, bolo jej to nepríjemné, preto sa snažila znova nadviazať rozhovor.
,,A ako sa má Theo?“ skúsila to.

,,Fajn,“ pokrčil plecami Edward a rozhovor bol znova v koncoch. Tentokrát ich našťastie prerušila mladá čašníčka nesúca v rukách taniere s horúcou večerou. Tá prebehla skoro v úplnom tichu. Kde-tu padlo nejaké slovo, ale nič sa nerozvinulo na dlhšiu debatu.


Až teraz si Lea uvedomila, že svojho šéfa vôbec nepozná. Nevedela, čo má rád, o čom sa s ním rozprávať. Napokon však predsa len našli spoločnú tému v každodenných veciach týkajúcich sa napríklad počasia a podobne. Nebola to veľká zábava, ale aspoň to vyplnilo nepríjemné ticho.

Sedeli ešte ďalšiu pol hodinu, keď sa Lea unavene pozrela no hodinky.
,,Mala by som už ísť,“ povedala a už aj sa zdvihla a zamierila ku dverám. Edward vytiahol peňaženku, privolal čašníka a rýchlym krokom ju nasledoval. Spolu, bok po boku vyšli do chladného, jarného večera. Chvíľu tam iba nemo postávali.
,,Ehm, zavolám si taxík,“ rozhodla sa Lea a okamžite vytiahla telefón.
,,To nie. Zaveziem vás,“ snažil sa ju od toho odradiť Edward, ale už bolo neskoro. O pár sekúnd bol taxík už na ceste.


,,Mal som vás zaviezť domov ja, keď som vás doviezol,“ vyčítavo na ňu pozrel. ,,Poďte,“ zavolal ju znova, ale Lea iba pokrútila hlavou. Niekedy dokázala byť naozaj tvrdohlavá. Aj keď tu nešlo tak o tvrdohlavosť ako o to, že sa chcela čo najskôr dostať z tejto napätej atmosféry. A cesta v aute s Edwardom by to ešte zhoršila. Žltý taxík čo nevidieť zastavil pred nimi. Edward sa zrazu mierne sklonil a jeho pery sa jemne dotkli Leiných.

,,Dobrú noc,“ trochu zahanbene odvrátil tvár do tieňa. Lea sa od prekvapenia nezmohla ani na slovo.
A máme tu piaty diel komiksu Život nie je rozprávka! Tento komiks nám pripravila Nia. Dúfam že ešte pre nás pripraví veľa takýchto komiksov.
Posledni komentare
18.08.2008 23:17:36: je to fakt super komixsmiley${1}smiley${1}smiley${1}smiley${1}
Ďalší diel z komiksu Život nie je rozprávka, ktorý pre nás pripravila Nia!
Pripravila pre nás Nia!
Druhý diel komiksu Život nie je rozprávka. Ktorý pre nás pripravila Nia!
Tak tu  máme prvý diel. Predtým sme tu mali úvod kde sme sa oboznámili s členami rodiny. Tento komiks pre nás pripravila Nia!